Posledný súd
Sudca Frederik Eggmont rieši susedský spor, ktorého rozsudok nemá v súdnictve obdoby. Kto je obeťou a kto vinníkom?
Sudca Frederik Eggmont sa usadil na svoju stoličku. Napravil si talár a uisitil sa, že kladivko je na svojom mieste. Potom sa porozhliadol skúseným pohľadom po súdnej sieni.
"Zahajujem dnešné súdne jednanie v prípade pani Clawsonová vs. pani Henová." Sudca Eggmont klepol kladivkom. V sále to zašumelo.
Takýchto sporov už zažil neúrekom. Ženské považoval vždy za úplne vzdialený druh. Vždy sa pochytili na nejakej hlúposti. Za svoju kariéru už videl takýchto ťahaníc až-až. Šlo väčšinou o úplne prehnané reakcie, ktoré vyústili častokrát až k trestu smrti. Nerád ich posielal na popravu, ale vari mal na výber? Spravodlivosť skrátka musí byť a každý musí za svoje činy pykať.
"Pani Clawsonová, chcete nám podať vlastnú verziu udalostí?" opýtal sa sudca. Tieto obvinené boli zväčša príliš chudobné na to, aby mali vlastného obhajcu. Na súd chodili samé a ich šance sa tým znižovali ešte viac.
Sudca Frederik Eggmont mal tento prípad veľmi dobre naštudovaný. Príliš sa nelíšil od stovky iných, ktoré mu už prešli cez ruky. Pani Clawsonová napadla pani Henovú a spôsobila jej viacero rezných poranení. Nebol to prvý incident. Podozrivé mali medzi sebou spory už dlhšiu dobu, čo dosvedčili všetci susedia a známi. Problémom bolo, že Pani Henová sa nasťahovala do susedstva Clawsonovcov asi pred polrokom a Clawsonová ju nemohla vystáť. Vadilo jej, že sa zdržiavala na jej pozemku. Bola to stará potvora, čo žila rada podľa vlastných pravidiel.
Súd mal očité svedectvá najmenej od piatich zúčastnených. Tento prípad bol viac-menej rozhodnutý dávno pred tým, než sa začal.
"Pani Clawsonová, opakujem otázku: Chcete súdu niečo zdeliť?" dával jej poslednú šancu sudca. Pani Clawsonová však naďalej mlčala. V očiach sa jej nemihla ani štipka ľútosti. Zdalo sa, že je so svojím osudom už zmierená a nemieni nič popierať.
"Pani Henová," obrátil sa tentokrát sudca na druhú prítomnú. "Vy máte niečo, čo by ste chceli súdu povedať?"
Pani Henová nebola na prvý pohľad vo svojej koži. Ešte stále sa liečila so zranení, ktoré jej spôsobila sokyňa. Napriek tomu, rovnako ako pani Clawsonová, ani ona zjavne neprišla na súd kvôli tomu, aby čokoľvek objasňovala.
Sudca Frederik Eggmont si vzdychol.
"Mrháte mojím časom, dámy," riekol. Chcel im dať šancu, no vytáčali ho. On im obetuje svoj čas a oni sa neunúvajú ani len vyjadriť sa k tomu. Zdalo sa, že im na tom vôbec nezáleží.
Sudca Eggmont vzal do ruky kladivo. Striedavo sa díval raz na obžalovanú, raz na obeť, potom vyniesol rozsudok.
"Pani Henová, za provokáciu pani Clawsonovej vás týmto odsudzujem na smrť!" Buch! Nik v sále taký verdikt nečakal. Vo vzduchu sa vznášali pohoršenie a zmätok. Sudca Egmont však rád prekvapoval. Bola to jeho špecialita. "Vy, pani Clawsonová, môžete ísť."
Obe zasiahnuté sa zrazu divo rozkotkodákali.
"Frederik!" zakričala na syna pani Eggmontová. "Už si skončil s tými hlúposťami?"
"Áno, mami," odvetil sudca Frederik Eggmont. Zoskočil z dreveného klátu na dvore a s malým kladivkom v ruke sa rozbehol preč. "Je mi to ľúto, dámy," zakričal ešte na sliepky, potom sa stratil v dome.
Pani Eggmontová zúfalo zamierila do kurína a oslobodila dve zviazané sliepky posadené na drevenej doske. Jednu pustila na slobodu, tú druhú niesla za nohy dolu hlavou do kuchyne.
Chlapec jej robil čím ďalej tým väčšie starosti. Nebolo s ním všetko s kostolným poriadkom, ale jej muž o tom nechcel počuť ani slova. Vraj takí sú chlapci. Ale ona nepočula, že by boli takí aj ostatní chlapci.
Kúpila novú sliepku, ale tie staré ju medzi seba neprijali a hrozne ju doďobali. Neostávalo jej iné, než ju uvariť. Hneď ako sa to Frederik dozvedel, okamžite sa hral zase na sudcu, kde odsúdil chudinu doďobanú sliepku na smrť. Skoro sa jej občas zdalo, že mu to robí radosť - vynášať súdy života a smrti.
Pani Eggmontovej sa ten chlapec nezdal. Veru nie. Hneď zajtra ho zapíše na faru do krúžku Detské modlitby. Tam mu snáď tie diabolské hry vyženú z hlavy.