Pomočovanie a pipka v kufri

31.12.2020

Obete si vyberal vždy medzi dvanástou a jednou hodinou v noci. Hovoril tomu zlatá hodinka. Pipky už boli dostatočne unavené, opité alebo opustené a ulice prázdne a tmavé ako kufor auta, kam si čochvíľa jednu uloží.

Géčko pomaly prechádzal ulicami mesta vo svojom čiernom Forde kombi z roku 2002. Bolo to dobré auto - naštartovalo v teple i v zime, prevodovka sa nezasekávala a motor celkom šliapal -, ale čo bolo hlavné, to auto bolo sakramentsky obyčajné. Nebolo ani škaredé, ani pekné, ani výstredné, ani príliš hrdzavé. Bolo to proste auto, ktoré každý videl, ale nikdy by si naň pri opise nespomenul.

Vyberal si vždy iné mesto. Nikdy nikde neostal príliš dlho. Tie pipky nepoznal. Neviazal ho k nim žiadny vzťah, žiadny spoločný záznam. Nedržal sa farby vlasov, výšky ani veku. Jediné, čo ho zaujímalo, bolo, aby mala poriadne kozy. Dva veľké mliečniky, najlepšie také, čo vedel chytiť do dlane a slušný kus mu cez ne ešte prevísal. Presne tak to mal rád. Pravdaže, občas preložil tie kozaté jednou/dvomi plochými, aby nezanechával - ako sa vraví - vzorec. Pálilo mu to. Napozeral sa dosť kriminálok na to, aby vedel, čoho sa má vyvarovať.

Pipka, ktorú teraz sledoval, ich mala bohovsky dobré. Kráčala po chodníku. Mala na sebe čierne obtiahnuté šaty, z ktorej jej šli priam vypadnúť. Topánky niesla v rukách - v každej jednu - ako unavené svedkyne včerajšej noci. Dlhé blond vlasy jej zakrývali chrbát až po zadok. Nevidel jej do tváre, ale na tvári mu ani tak nezáležalo. Tipoval ju na niečo cez tridsať, ale mohla mať aj viac alebo menej. Bolo to jedno.

V menších mestách je po zotmení pusto a tu nebolo okrem dlhovlasej pipky na okolí nikoho. Pomaly zabočil na krajnicu a zastavil pri nej. Vybral si z úst žuvačku a nalepil ju pod prístrojovú dosku. Poslušne sa pripojila k vyše tridsiatim starším kamarátkam. Stiahol okienko.

"Myslím, že by sa vám hodil odvoz." Naširoko sa usmial.

Pipka sa k nemu otočila. Mýlil sa. Mala len niečo cez dvadsať a v krvi zrejme rovnaký počet panákov. Neveriacky sa naňho dívala. Keby sa jej spýtali na jeho popis, určite by ho vedela opísať. Jeho auto nie, ale pána, čo jej ponúkol odvoz? Ó, áno. Na to by stavil krk. Poznala ho celá krajina. Možno by ho nečakali v tomto aute a v tomto čase, ale vedeli, kto je. Jej sa však už na popis nikto nespýta.

Pipka prekvapene zažmurkala a natiahla sa za kľučkou. Veľké koziská jej poskočili a Géčko - ako nazýval sám seba, keď to naňho prišlo - sa ľavou rukou uistil, že nôž má pekne na svojom mieste v priehradke...

Vtom obraz preskočil a po zvučke naskočila lekáreň s lekárnikom v bielom plášti. Dvere v zámke zašramotili. Sebastián sa strhol. Sedel na sedačke schúlený v klbku a deku mal vytiahnutú až po uši.

"Zubnú pastu Sensodyne odporúča 98% lekárnikov," hovoril odborník v telke, zatiaľ čo po umývadle stekala krv. V chodbe zneli kroky.

Chlapec sa rýchlo vystrel na gauči a zavrel oči. Reklamu na zubnú pastu vystriedalo telové mlieko pre všetky typy pokožky. Manželia Stránski vošli po špičkách do izby.

"Vidíš, vravel som ti, že to tu sám v pohode zvládne," šepkal pán Stránsky. Pani Stránska hodila očkom na obrazovku.

"Zaspal pri telke," usmial sa jej manžel. Stránskej viditeľne odľahlo. Sebastián mal ešte len šesť a nezdalo sa jej ako dobrý nápad nechávať ho doma samého. Manžel ju však presvedčil, že mu nič nehrozí a mal pravdu. Chvalabohu! Chvála pánu Bohu!

"Odnes ho hore," šepkala pani Stránska. Manžel zdvihol syna zabaleného do deky a niesol ho do detskej izby.

Pani Stránska už bola tiež na odchode, keď si všimla mokrý fľak na sedačke. Zase sa pomočil? Myslela si, že to už prestalo! Preboha, v tomto dome snáď nebude mať chvíľky pokoja. Na budúci týždeň ho zase vezme k detskému psychológovi. Akoby aj bez toho nemala dosť starostí! Bezmocne si vzdychla, potom sa pobrala tiež do postele.