Zlé znamenie

31.12.2020

Keď staručkej Dite Bergmanovej v nedeľu tridsiateho januára nezazvonil budík, bolo to zlé znamenie, pretože budík v dome zastal len jeden jediný krát a vtedy priniesol smrť. Čo bude pre poverčivú starenku znamenať tentokrát? 

Dite Bergmanovej sa zastavil budík v nedeľu tridsiateho januára o pol piatej ráno. Zlé znamenie. Zastavenie hodín bolo vždy zlým znamením. Tak to hovorieval jej muž a ten o tom čosi vedel. Celý život býval hodinárom. Skončil až rok pred smrťou, keď mu reuma povykrúcala prsty tak, že neudržal v ruke jemné nástroje. V deň jeho smrti sa v obývačke zastavili kukučkové hodiny na stene - zlé znamenie. Oto Bergman hovorieval, že hodiny by nemali nikdy stáť. Čas má plynúť a keď stojí, tak je zle.

Dita Bergmanová žila v dome v Dolnej Lužnej sama už štyri roky. Odkedy Oto umrel, žiadne hodiny v dome sa nezastavili ani raz - a mali ich veľa, len čo je pravda. Až teraz. Nevedela, či to bolo presne o pol piatej alebo pozdejšie. Vedela len, že o štvrtej vstala, že sa napije, a keď videla, že má ešte hodinu času na spánok, uložila sa naspäť do postele. No budík o piatej nezazvonil. Každé božie ráno zvonil a nikdy sa neomeškal ani nešiel napred. Každý večer pred spaním ho natiahla. Bol to ešte ten starý, poctivý budík, čo musíte raz za 24 hodín natiahnuť a on sa pekné krásne roztiká. Roztikal sa i včera večer, no ráno skapal a to bolo zlé znamenie.

Dita sa prebudila o trištvrte na šesť. Hneď ako zistila, že budík nefunguje, natiahla ho a on sa rozbehol - hladko, bez problémov. Vari ho predsa len zabudla večer natiahnuť? Nezdalo sa jej to, no bola pravda, že už občas zabúdala. V apríli oslávi osemdesiate štvrté narodeniny. Vtedy už má človek právo zabudnúť natiahnuť budík. Ibaže ona by bola odprisahala, že ho natiahla. Čert ho vzal!

Chvíľu na tú rárohu ešte hľadela, potom sa pozviechala z postele a odšuchtala sa do kuchyne. Nepotrebovala paličku, i keď sa jej už chodilo trochu ťažšie a ak prudko vstala, hlava sa jej rozkrútila ako na ringišpíle.

Každé ráno raňajkovala to isté - krajec chleba s mliekom. Poslednú vlastnú kravu odniesli na bytúnok ešte v osemdesiatom piatom. Odvtedy jej mlieko nosil sused Rengvár. Dita si odkrojila hrubý krajec a zvyšok chleba zabalila do šatky. Potom sa vybrala do komory, kde držala staromódny mliečnik. Cestou stále uvažovala nad tým, či mohla naozaj zabudnúť ten prekliaty budík natiahnuť. Zamyslene odkryla vrch nádoby. Ihneď ju ovalil zápach skysnutiny. Stará Dita Bergmanová neveriacky stála s cínovým mliečnikom v ruke. Mlieko jej Rengvár doniesol včera. Bolo úplne čerstvé. Nemohlo sa len tak skaziť. V komore bolo chladno a vonku mínus desať. Pravdaže sa mohlo skaziť, počula v hlave. Lebo dnes ti zastal budík a to je vždy zlé znamenie.

A čert bral mlieko! zanadávala Dita Bergmanová, ktorá bola ešte aj vo svojom úctyhodnom veku stále tou pozitívnou dámou, akou celý život bývala. No tak sa skazilo mlieko. Je tam toho. Možno bola krava chorá alebo jej Rengvár nedoniesol čerstvé. Oklamal ju. Ešte dobre, že z neho včera nepila.

Chytila mliečnik a mlieko vyliala na dvor. Dala si pozor, aby ho nenaliala niekam pod nohy, kde sa z neho urobí ľadové klzisko a ona si zlomí nohu alebo bedro. Nuž čo, dnes sa bude musieť zaobísť aj bez mlieka. Natrela si na chleba trochu masti a zamyslene ho žuvala dívajúc sa von na zasneženú krajinu za oknami.

Nemusela veľmi uvažovať nad tým, čo bude dnes robiť, lebo sa to opakovalo každý deň dokola. Ráno zjesť chleba s mliekom, učesať sa a obliecť. Potom zájsť do obchodu na konci dediny a kúpiť si Kávenky. V tomto bode nešlo ani tak o Kávenky ako o pohyb a o tých pár slov, čo prehodila s predavačkou (a keď mala šťastie, tak aj s nejakou starou známou, ktorú cestou stretla). O desiatej zjedla Dita Kávenku pri Ľudových spievankach na Dvojke. O jedenástej si začala pripravovať obed. Varila väčšinou na dva-tri dni, inak ho len zohrievala. Párkrát si dokonca ohriala aj mrazenú pizzu (či ako sa to volalo), čo jej ukázali vnuci. Keď dojedla obed, na pol hodinu si ľahla, potom si sadla k štrikovaniu. Štrikovala pre vnukov šály a svetre. Netušila, či ich nosia, ale bolo jej to viac-menej jedno. O štvrtej zapla na Markíze Rodinné prípady. O piatej šla zase von na pol hodinovú prechádzku. Po prechádzke sa zase najedla a zvyšok večera už patril telenovele na Doma, večerných správach a filme, Modrom z neba alebo Pošte pre teba.

Dnes mala raňajky za sebou, a tak sa vybrala do obchodu po Kávenky, no nemohla nájsť peňaženku. Zlé znamenie, napadlo jej zase. Nezazvonil budík - pre niekoho maličkosť, ale pre poverčivú starenku, ktorej v celom živote zastal len raz, keď umrel jej manžel, to veru nebolo k smiechu. Nemala náladu peňaženku hľadať, pretože si povedala, že nejde pokúšať osud. Ak osud nechce, aby šla dnes do obchodu, tak tam veru nepôjde. Čo ak by sa jej cestou niečo stalo?

A tak tridsiateho januára nešla Dita Bergmanová prvýkrát od smrti manžela do obchodu po Kávenky. Namiesto toho si sadla do kresla v obývačke a len tak hľadela do steny. Zlé znamenie, veru zlé, chodilo jej po rozume. Dvere na spálni boli pootvorené a ona na tú potvoru dovidela v celej kráse. Stál na nočnom stolíku a tikal si, akoby sa nechumelilo. Tik-tak, tik-tak, tik... Dite sa zdalo, že budík úder alebo dva vynechal. Lepšie sa započúvala. Tik-tak, tik... Vstala z kresla, opatrne aby sa jej nezatočila hlava, a kráčala v k tej potvore ako zhypnotizovaná. Zodvihla si budík k uchu a počúvala. Tik-tak, tik-tak. Zdalo sa, že je všetko v poriadku. Asi sa jej to len zdalo. No keď sa obrátila na odchod, zase to počula. Nahnevane sa vyšuchtala zo spálne a zabuchla za sebou dvere. V obývačke tikali na stenách ďalšie štyri rôzne hodiny. Jedny veľké kukučkové (tie, ktoré zastali, keď umrel chudák Oto), menšie okrúhle so siluetou Bratislavy pod ciferníkom. Kamenné stojace v knihovničke a ďalšie v tvare jeleňa na skrinke. Tikali jedny cez druhé, ale Dita sa za ten čas naučila rozoznať každé z nich. Kukučkové húdli silno a hlboko, tie s Bratislavou naopak vysoko ako hlas vtáčika, kamenné zneli zvláštne dvojmo a jeleň udieral tichučko pomedzi ne.

Dita zavrela oči, započúvala sa do známeho zvuku, ktorý si už spájala s domovom, a ponorila sa do vravy hodín ako do melódie. V tom to opäť začula. Staré, vráskavé viečka sa jej v sekunde roztvorili. To nie je možné! Nemohla badať tikot budíka cez zatvorené dvere, ale sluch jej slúžil ešte stále dobre. Počula ho, ako vždy vynechal zo dva údery. Dokonca znel ešte hlasnejšie ako kukučkové hodiny na stene.

Dita Bergmanová opäť vstala z kresla a opatrným krokom prešla k spálni. Budík utíchol až keď bola blízko pri ňom. Znovu znel normálne. Vzala ho a odniesla k vysokej, starožitnej skrini na opačnej strane miestnosti. Tam ho zasunula pod kopu ťažkých uterákov a skriňu zavrela. Zadívala sa na prázdnu polovicu postele, kde už štyri roky nik nespal. Zlé znamenie, Oto. Dnes je to zlé znamenie. Zabuchla dvere do spálne. Tikot ustal. Stará pani si s úľavou vydýchla. V tom zhone si ani nevšimla, že je najvyšší čas na prípravu obeda.

Ponáhľala sa do kuchyne a nielen preto, že bola hladná, ale najmä preto, že chcela byť čo najďalej od spálne. Od včera jej v chladničke ostal ešte kurací perkelt, no rozhodla sa, že si uvarí niečo čerstvého. Hádam preto, lebo sa chcela zdržať v kuchyni čo najdlhšie. Možno by si mohla urobiť halušky. Halušky mala na celom svete najradšej, ale bola to babračka a jej sa do nich málokedy chcelo. Ale dnes by ich naozaj mohla spraviť. Keď už máš jesť poslednýkrát, nech je to aspoň... vytriasla hlúpu myšlienku z tej starej hlúpej hlavy. Načiahla sa do chladničky po bryndzu. Vždy tam nejakú mala, keby náhodou... Znova to začula. Nie, to nie je možné! Parom ho bral! Snažila sa zvuk ignorovať, ale nešlo to. V hlave jej znel tikot budíka, ktorý ležal zamknutý v skrini štyri steny od nej. Rezonoval jej v hlave ako bzukot veľkej dotieravej včely, ktorú nie a nie odohnať. Odrážal sa jej od vnútra lebky, akoby bola dutá.

Dita sa zachytila oboma rukami o chladničku, aby nespadla. Vari jej už načisto nepreskakuje? Potriasla hlavou a zvuk ustal. Zdalo sa jej to. Určite sa jej to zdalo. Ibaže dnes tu bolo to zlé znamenie a ona jedla chleba s masťou a nemala ani Kávenku. Na poslednú chvíľu vybrala namiesto bryndze mrazenú pizzu a strčila ju do rúry. Nemohla vystáť to ticho v dome, kde rozprávali len hodiny. Zapla rádio a dala ho tak nahlas, ako to nikdy nedovolila vnukom.

Sedela za stolom a žula horúcu pizzu.

Dnes čakajte na severe teploty okolo mínus deväť až mínus dvanásť stupňov, hovoril moderátor a Dita bola vďačná, že jej dcéra dala namontovať do domu plynové kúrenie. Odkedy umrel Oto, nevládala nosiť do domu sama drevo do pece.

V nížinách môžeme očakávať snehové prehánky. Na východe Slovenska si dávajte pozor na búrky.

Dita dúfala, že tu nezasneží, lebo poobednú prechádzku už vynechať nemienila. Možno dnes zmenila veľa vecí, ale prechádzku nie.

Na západe sa môžu tvoriť záveje a v Dolnej Lužnej by si mali dávať pozor na zlé znamenie.

Dite vypadla pizza z ruky. Počula dobre? V Dolnej Lužnej by si mali dávať pozor na zlé znamenie. Starej panej sa zdalo, že už i tak slabé nohy jej zrazu ani nepatria. Moderátor pokračoval v podrobnom popise poveternostným podmienok, ale o zlom znamení už nepadlo ani slova. Akoby sa nechumelilo. Po dlhých piatich minútach, ktoré sa Dite zdali najmenej ako hodina, sa postavila, chytila do ruky kutáč, čo bol stále pri nepoužívanej peci, zodvihla ho nad hlavu a trafila rádio presne do stredu chrbta. Najprv zapraskalo a hlas moderátora vyskočil do neprirodzene vysokej polohy, potom stíchlo. Kutáč padol na zem. V dome sa opäť ozýval len tikot štyroch hodín v obývačke a medzi ne Tik-tak, tik....Nie! Nie! Nie!

Stará pani sa rozbehla do predsiene - teda ak sa tak jej pohyb v osemdesiatich štyroch rokoch dal nazvať-, obula si na nohy zimné kapce, hrubú vetrovku a hlavu si obmotala šatkou. Potom vykročila na dvor a bolo jej úplne jedno, či sú dve hodiny, tri alebo štyri. V tento deň už aj tak nešlo vôbec nič podľa plánu.

Moderátor v rádiu mal pravdu. Na východe si dávajte pozor na búrky. Jedna sa blížila, to bolo isté. Zatiaľ však sneh iba poletoval ako peľ, čo sfúkne zo stromu vietor. Dita sa vybrala kymácať sa známou trasou po dedine. Obec nebola veľká, tvorila ju jedna hlavná cesta a zopár bočných. Bergmanovci mali dom na dolnom konci a Dita sa vždy prešla celkom hore, tam si posedela na lavičke pred kultúrnym domom a potom sa vrátila naspäť. Dnes však mala pocit, že nohy ju vôbec neposlúchajú. Obecná cesta bola odhrnutá a posypaná soľou, no človek sa aj tak brodil po hnusnej hnedej kaši. A chôdza bola pre starenku namáhavá.

Vonku nebolo vidieť nikoho. Keď bola Dita v najlepších rokoch, dedina bola vždy plná ľudí, ale to už dávno neplatilo. Mladí sa odsťahovali, starí pomreli a tých zopár kusov, čo ostalo, teraz radšej sedelo doma pri peci. Dita si znovu pripomenula, aká je rada, že aspoň to drevo nemusí vláčiť dnu. Oto hovorieval, že od deväťdesiateho šiesteho bývajú v dedine duchov.

Sneh poletoval o čosi hustejšie. Cez bielu záclonu stúpal z okolitých domčekov k nebu dym. Veru, ľudia sa dnes radšej vyhrievajú, než aby sa v toto januárové popoludnie brodili hnedou čľapkanicou, pomyslela si Dita. Jej sa však za domom necnelo. Ešte aj teraz jej znel v hlave odporný tikot budíka, ktorý nemala ako počuť, pretože ho zamkla do skrine. Kráčala hore ulicou a januárový mráz ju štípal na zvráskavených lícach. Nohy dvíhala s veľkou námahou. Zdalo sa jej, že sneh je čoraz hustejší. Začala premýšľať, či sa predsa len nevráti. Ledva videla pred seba, a keď sa oproti nej vynorili svetlá, takmer ju zhodili z nôh. Auto prefičalo popri nej. Obzeral sa za ním a keď obrátila hlavu naspäť, zdalo sa jej, že v snežení pred sebou niekoho vidí.

Zastala a škúlila do bielej hmly, no postava zmizla. Asi sa jej to len marilo, lebo... Dnes, zašumelo jej čosi do ucha a jej myklo chatrným telom, akoby ju zasiahol blesk. Zamrzla na mieste. Rozhliadala sa vôkol seba. Sneh už padal tak husto, že nevidela ani len domy na druhej strane cesty. Určite sa jej to marilo, ten zvuk vydal len padajúci sneh. Nemôže... Dnes, počula znovu. A potom jej lebku rozozvučal odporný tikot.

Dita sa obracala zo strany na stranu. Naozaj tam bola silueta? Zrazu sa potrebovala okamžite vrátiť domov, no sneh bol hustý ako nikdy a vietor začal fúkať tak silno, až si myslela, že ju zhodí na zadok. Obmotala si šatku okolo tváre. Nemožné kolená sa jej triasli. Snažila sa identifikovať, kde sa nachádza, pri akom je dome, ale nemala šancu. Vietor už nadobudol takmer silu víchrice - aspoň jej to tak pripadalo. Sneh točil snehové vločky v stovkách malých centrifúg. Musela zažmúriť oči, aby sa vôbec udržala pri zmysloch a sneh jej nešľahal do očí. Umriem tu, Pane Bože, umriem tu na ulici ako starý, prašivý pes. Už nikdy si nepozrie ani jednu časť Rodinných prípadov a šál určite nedoštrikuje. A to všetko kvôli prekliatemu budíku, čo...

Zrazu akoby sekol, búrka ustala. Pred pár sekundami stála Dita uprostred snehovej kalamity a zrazu jej na šatku nepadla jediná snehová vločka. Porozhliadla sa okolo seba a zistila, že stojí pred bránou vlastného domu, akoby neurobila ani krok odkedy z neho vyšla na prechádzku.

Stála a rozhodovala sa, čo robiť. Búrky sa však bála viac než budíka. A potom tu bola tá silueta a slovo Dnes... Dita Bergmanová cupkala naspäť do domu a dával si pozor, aby sa nepošmykla na zvyškoch snehovej búrky. Dnes. Čo sa dnes stane?

Ešte sa ani vyzliecť nestačila, už pozamykala všetky dvere a pozatvárala okenice. Hodiny ukazovali šesť. Z domu vyšla o jednej. Nemohla byť predsa vonku päť hodín, to nie je možné. Všetky prekliate hodiny v dome sa zbláznili. Nohy ju však naozaj boleli, ako keby kráčala pol dňa a v televízii sa práve začínala jej obľúbená telenovela Úskalia lásky, takže muselo byť šesť.

Dita padla do kresla. Oči jej behali z jedného kúta do druhého. Mala pocit, že tu niekto je. Cítila, že ju niekto sleduje. V hlave sa jej znovu ozval nepravidelný tikot − ten, ktorý zopár úderov vynechá, len aby ste prišli o rozum. V dome so zavretými okenicami panovalo prítmie. Ľutovala, že kupovala lacné, 30 watové žiarovky. Slabé svetlo mihotalo a nábytok v obývačke vrhal na stenu dlhé, úzke tiene. Nad lustrom sa držal na strope kruhovitý tieň a svetlo, čo sa odrážalo od zrkadla, na ňom vyrezalo dve bodky ako oči. Dita si nikdy pred tým nevšimla, ako hrozne tieň vypadá. Bodaj by si to aj bola všimla, keď je normálne o takomto čase zabratá do sledovania telenovely a televíznych novín a... Znovu ten tikot. Tik-tak. Tik...

Dita si zapchala uši. Musí zavolať dcére. Ale čo jej povie? Že sa bojí budíka, ktorý ráno nezazvonil, a to bolo zlé znamenie? Povie jej, že jej skyslo mlieko a chlap v rádiu povedal, že v Dolnej Lužnej by si mali dávať pozor na zlé znamenie? Alebo sa jej zverí, ako jej vonku akási silueta zašepkala do ucha slovo dnes a ona stála pred bránou päť šialených hodín? Nie, to ju už môžu rovno zavrieť do blázinca.

Starenka namiesto toho vstala a vybrala sa po kutáč do kuchyne. Stíchol moderátor a stíchnu i hodiny. Tikotajúci budík vybrala spod uterákov a rozmlátila ho na súčiastky. Tikot však neustal a jej sa zdalo, že je azda možno ešte hlasnejší. Ozýval sa jej vnútri tela. Bála sa, že ten tikot nemôže zastaviť žiadny kutáč. Napriek tomu si zastala v obývačke naproti stene a sledovala kukučkové hodiny, ktoré sa zastavili, keď umrel Oto. Zdvihla kutáč a vrazila im rovno do stredu ciferníka. Potom prešla k hodinám s Bratislavou a bratislavský hrad praskol ako vajce. Kamenné hodiny šmarila o zem a jeleňa rozbila skoro na kašu.

Dita Bergmanová dychčala ako starý pes. Dalo by sa povedať, že podala životný výkon. Bola na pokraji svojich síl. Vyčerpane klesla do kresla a kutáč si spustila na kolená. Prvýkrát po mnohých rokoch sa započúvala do absolútneho ticha v dome, kde netikali žiadne hodiny. Počula len vietor, ako búši do okeníc. Spokojne si zavrela oči. Skôr než jej však stihla vyprchať z tela radosť, tikanie sa ozvalo znovu. Dite sa staré srdce rozbúchalo na maximum. Nemala kapacitu spracovávať nemožné. Do hlavy jej stúpal ohromný tlak. V neobvykle tichom dome si však v napätí tela ešte stihla všimnúť, že tikot je akýsi zvláštny. Iný než ho vnímala pred tým. Znel skôr ako buchot - ako keby klopkali drobné pršteky na plech. Náhle poznanie jej doširoka roztvorilo viečka. Naozaj zlé znamenie, stihlo jej preblysnúť hlavou, potom ju v rovnakej chvíli, ako jej praskla v hlave cievka, tlaková vlna odhodila spolu s kreslom do vitríny, zasypalo ju sklo z rozbíjajúcich sa sošiek a váz. Vzápätí sa stratila v oslnivom svetle výbuchu.

Ľudia, ktorí ten deň hľadeli z bezpečia svojich okien a podaktorí z ulice, vraveli, že výbuch plynu v dome chudinky starej Bergmanovej vyzeral v bielej januárovej krajine ako biblické zjavenie. Plynové kachle, ktoré celý deň vydávali nepekné zvuky a klepali, vybuchli v oslnivej explózii. Tlaková vlna nadvihla strechu domčeka ako keby to bola hračka pre bábiky. Jedna škridla dopadla až päťdesiat metrov ďalej a zabila sliepku. Sklo na oknách sa roztrieštilo na milión drobných kúskov. Dvor nezasypalo len preto, že Dita Bergmanová v ten večer zavrela okenice. Na stenách starého domu sa otvorili hlboké pukliny a kým dorazili hasiči, dom hodinára Bergmana zhorel takmer do tla. Dedinčania hovorili, že stará pani hodinárová v ten deň neprišla na obed do obchodu, a to bolo už samo o sebe zlým znamením, pretože ona nákup ešte nikdy nevynechala.