Bláznivá jazda - časť prvá

V taxíku sa vezú traja pasažieri - každý s vlastným zámerom a cieľom cesty. Nikto nikomu neverí, no sú nútení pokračovať v jazde. Otázka neznie za koľko, ale prečo. 

Ivan

Mreže sa vysunuli. Tak tomu hovoril Ivan, keď urobila kartička píp a otočné dvere vysokého, preskleného office centra vypľúvali na ulicu uhladené kancelárske krysy. Na dnes padla, ste voľné.

Ivan si prehodil kufrík do ľavej ruky. Ešte stále si nezvykol, že ho nosí. Chalani z práce si ho preň neúnavne doberali, ale on vedel, prečo ho má.

Nosíš si so sebou šminky, Ivanko?

Dajte mi pokoj, buzeranti!

Zamieril pešo doľava. Sledoval každé pristavené auto. Dodávky, sedany, ba i jeepy, hoci hľadal jediné. Keď sa blížil k bielemu hrdzavejúcemu Peugeotu s nápisom AB taxi naboku, pocítil slabé chvenie. Zastal a opatrne si prezeral karosériu. Staré auto vypadalo ako každý druhý lacný taxík - pojazdná rakva s licenciou. Na prednom skle bola zelená diaľničná nálepka a pod sklom parkovací lístok. Vedľa neho kartička s nápisom: Uhnite sviniari, riekol Mojžiš a autá ustúpili. Ivan hľadel na kartičku ako zhypnotizovaný.

"Chceš sa zviesť alebo si ho máš v pláne nado mnou vyhoniť?" ozval sa šofér, načiahol sa ponad sedadlo spolujazdca a otvoril dvere. Na ulicu sa vyvalil zápach zvetranej kože, zatuchliny a cigariet.

Iva si prezeral šoféra - nechutného chlpatého päťdesiatnika s guľatým bruchom a šedivejúcimi, čiernymi vlasmi vpredu ostrihanými nakrátko a vzadu s koberčekom po plecia. Vpredu biznis, vzadu párty, počul v hlave matku. Díval sa na biele tričko so žltými kruhmi pod pazuchou a zlatým krížom s tenkou retiazkou na krku. Na spätnom zrkadle sa hojdal zvláštny ruženec. Nervózne preglgol.

"Tak čo bude?" zahrmel šofér.

Ivan zaváhal. Behal pohľadom s kartičkou o rozostupujúcich sa Mojžišových autách a zlatej reťazi na vodičovom krku. Pred očami mu tancoval ruženec. V ruke poťažkal kufrík. Na čelo mu vystúpili kvapky potu.

18:03 nastúpila kancelárska krysa Ivan Rantal na zadné sedadlo bieleho Peugeotu spoločnosti AB Taxi.

Z výpovede svedkyne

"Všimli ste si v jeho správaní niečo čudného?"

"Čo ja viem, každý je svojím spôsobom divný. Ale či som čakala toto? Ak by áno, to by ste nás asi museli zavrieť rovno oboch."

Ivan

"Viete, že do Kolína to bude z Prahy tak za dva litre?" uisťoval sa šofér.

"Nie do Kolína, za Kolín," opravil ho Ivan a slovo za zvýraznil. Kufrík si položil pod nohy opatrne ako porcelánového slona. Vodič ho celý čas podozrievavo sledoval v spätnom zrkadle.

"No dobre, nehovorím, že sa mi dva litre nezídu. Odkedy sa po meste preháňajú tie skurvené UBERy, kšeftov je málo. Na poctivosť nikto nehľadí."

Ivan si chlapa premeral, no mlčal. Pred očami sa mu hojdal ten zvláštny ruženec a on nevedel myslieť na nič iné. Lákal ho ako diamant. Nebol to obyčajný ruženec. Bol slonovinový - bledé guličky vyzerali staro a opotrebovane. Akoby si ich majiteľ pri nich vymodlil novú dušu. Dve posledné guličky z oboch strán - tesne nad krížom - však boli žiarivo neónové, evidentne plastové a nové. Vyzeralo to, ako podomácka oprava starožitnosti.

"Zaujímavý ruženec," povedal Ivan. Auto sa už rozbiehalo. V pražskej premávke míňali za oknom budovy a križovatky.

"Hm?" odvetil neprítomne taxikár.

"Máte to tu už dlho?"

"Čo?" nechápal taxikár.

"Ten ruženec," odvetil Ivan.

"Čo to máte za kurevsky divné otázky?"

"Zisťujem, aký ste človek," usmial sa Ivan. "Dnes nemôžete nikomu veriť. Taxikári sú pekné svine."

"Hej," zasmial sa šofér, evidentne trochu uvoľnený vtipom. "Ale poviem vám, že v poslednom čase sú to práve pasažieri, ktorí vypadajú, že by si zaslúžili kazajku."

Obaja sa rozosmiali a ťažký vzduch v aute redol.

"Takže ste veriaci," nadhodil Ivan.

"Verím v chľast a krátke sukne," rozrehotal sa taxikár. Ivan stuhol. Nepripadalo mu to smiešne, ani trochu. Napriek vtipom a dobrej nálade sa mu spotený chlap nepáčil. Bolo v ňom čosi zlého, čo tam nepatrilo ako plastové guličky na slonovinový ruženec.

"Čo vám je? Ste nejaký vygrcaný," zachechtal sa šofér. Vzápätí sa hnusne rozkašlal, stiahol okienko a nechutný sopeľ vypľul na cestu.

"Nemám rád taxíky," zamrmlal Ivan. Pritom neprestával sledovať kobercom pokrytý zátylok.

Zdeno

Čudný pasažier sa Zdenovi Kálajovi - pražskému taxikárovi - nepozdával už od začiatku. Poznal tieto typy. Chudý, okuliarnatý buzík v obleku, čo si myslí, že zhltol celú múdrosť sveta. Furt ho očumoval ako chorého psa a vypytoval sa nezmysly. Odkedy mu visí v aute ruženec a kedy si zastrčil za sklo kartičku s Mojžišom. Čo ti už, doboha, načisto preskočilo? Pre istotu zašmátral rukou pod sedadlo. Uistil sa, že vyskakovací nožík je na svojom mieste.

"Často jazdíte taxíkom?" zaškúlil na chudého pasažiera cez spätné zrkadlo.

"Nie," odvetil mladík stroho. "Už pár týždňov chodím všade pešo."

Zdeno Kálaj potiahol nosom. "Takže sa do Kolína veziete za čajočkou?"

"Za Kolín," odvrkol mladík. "A nie, nemám tam frajerku."

Zdeno pochopil, že viac z neho asi nevymámi. Kolóna áut zastala v dopravnej zápche tesne pred výjazdom z Prahy. Stiahol okienko. Ešte stále ho roloval poctivo - ručne. Páčka vydávala hlasný škripot. Zvonku sa dovalil hluk stojacej dopravy a pradúcich motorov. Odkiaľsi k nim doliehal krik. Nejaká hysterka sa snažila prehlušiť Prahu. Zrazu sa ozvala rana ako z dela. Zamyslený Zdeno sa prikrčil na volant.

Z výpovede svedkyne

"Hovorili ste, že sa vám zdalo akurát zvláštne jeho oblečenie."

"Nuž hej, to oblečenie. Skôr by som povedala, že to bolo neštandardné."

"Nenosia tam snáď všetci také?"

"Nie, všetci nie."

Marta

Na sedadlo taxíka dopadla žena. Taxikár sa náhlemu otvoreniu dverí tak zľakol, až sa pricapil na volant ako za hrsť blata. Ivan by sa bol i zasmial, keby sa nebol tak hrozne vyľakal. Neprekvapila ho však hlasná rana, ale druhý nečakaný pasažier.

"Doboha, slečinka! Nemôžete si len tak napochodovať do taxíku v strede premávky," rozdýchával šofér šok. "Navyše, zákazníka už mám," ukázal dozadu na Ivana.

"Helou," pozdravila ho "slečinka". Mohla mať tak dvadsaťštyri. Oblečená bola v krátkej čiernej minisukni, vysokých čižmách a tesnom svietivo-ružovom tope. Dlhé kučeravé vlasy jej lemovali výrazný, vulgárny mejkap.

"Počúvajte," spustila. "Nepohodli sme sa s frajerom. Dám vám koľko chcete, potrebujem proste vypadnúť."

Ivan sa naklonil, aby dovidel dopredu na auto, z ktorého slečinka vyšla. Pri otvorených dverách modrého bavoráku stál chlap ako hrom a divo gestikuloval. Naznačoval priateľke, aby sa vrátila do auta a to okamžite.

"Nemóžete si len tak nastúpiť."

"Ja som si ho zaplatil," ozval sa Ivan.

"Veď ja ti ho neberiem, cukrúšik," žmurkla naňho slečinka prežúvajúc žuvačku.

Masa áut sa zrazu začala hýbať. Nervózni šoféri trúbili na nehybný modrý bavorák.

"Vystúpte," trval na svojom taxikár, ale kolóna ho donútila pohnúť sa a slečinkinho frajera nasadnúť do auta.

"Hovorím, že vám zaplatím," žula slečna žuvačku. "Inak, som Marta."

To nás tak zaujíma, pomyslel si Ivan.

"Zdeno," poklopal taxikár po menovke na palubnej doske. Nastalo nepríjemne dlhé ticho.

"Ivan," zašomral Ivan neochotne.

"Tak kam to máte namierené?" opýtala sa veselo votrelkyňa.

"Do Kolína," odvetil Zdeno.

"Za Kolín," opravil ho Ivan.

"To mi vyhovuje," prikývla Marta.

Ivan

Ivanovi sa preplnené auto nepáčilo. Marta bola vulgárna a on si nebol istý, či sa pohádala s priateľom alebo zákazníkom. Na predné sedadlo nedovidel, ale vedel si predstaviť, kam jej tá suknička takto v sede siaha a videl, ako jej tam taxikár celou cestou poškuľoval. V očiach sa mu blýskala mrazivá dychtivosť lovca. Ivanovi z toho bolo zle. Potreboval sa Marty zbaviť. Mimovoľne sa dotkol kufríka pod nohami, aby sa presvedčil, že tam stále je.

Navyše, nevedel, či si to už ostatní všimli, ale odkedy vyšli z Prahy, modrý bavorák sa ich nepustil.

Z výpovede svedkyne

"Hovoríte, že všetci nenosia také oblečenie."

"Nie. Ale nejde len o to. Ale aj o ten kufrík."

"O kufrík?"

"Hej, o ten. Omylom som zahliadla jeho obsah."

"Tušili ste to niekedy? Myslím, tušili ste niekedy, že by sa niečo takého mohlo stať?"

"Pane, to je akoby ste sa pýtali, či som tušila, že zhodia atómovú bombu na Hirošimu. Možné to je, ale dúfate, že také niečo sa nikdy nestane.

Ivan

Čím bližšie boli cieľu, tým viac sa Ivan potil. Kufor pod nohami sa v prudkej zatáčke pošuchol a kovové zapínanie mu bolestivo narazilo do nohy.

"Doboha!" zahrešil taxikár Zdeno Kálaj. Slečinka Marta sa zachichotala.

Marta tu nemala čo robiť. Ivan si prvýkrát od odchodu z kancelárie spomenul na Oľgu. Samozrejme, vedel, že je tu kvôli nej, kvôli nej do tohto smradľavého vozu nastúpil, ale prvýkrát si na ňu spomenul ako na človeka, nie na poslanie.

Bolo to biele AB taxi a bol tam Mojžiš. Celý čas sa mi nad hlavou kýval ruženec. Dve guličky - tie tesne pri kríži - vyzerali, ako by ich niekto vymenil a ja som si hovorila, že je Boh je všade okolo a napriek tomu ma opustil.

Na tie slová si už potom nespomínala, ale Ivan si ich zapamätal veľmi dobre.

"A čože idete za Kolín?" zatiahla slečinka Marta.

"Má tam nejakú buchtu," odvetil Zdeno Kálaj. Ivan sa už ani nepokúšal oponovať mu.

"Ide si trochu vyvetrať bambusa," vyškeril sa a očami sa nepríjemne dlho pristavil na stehne svojej pasažierky. Tá však vypadala, že je na podobné pohľady zvyknutá a Ivan nadobúdal čím ďalej väčšiu istotu, že modrý bavorák, ktorý ich sleduje, patrí jednému z jej neuspokojených zákazníkov.

V uháňajúcom taxíku sa viezli tri ovečky. Jedna z nich mala dnes dobékať. Bola to nevyhnutnosť. Čas sa naplnil. Blahoslavený buď ten, ktorý sa obetuje. Nech tvoju dušu pokoj sprevádza.